jan 052016
 

Keď som čakala svoje prvé vytúžené bábätko, mala som úplne všetko nachystané. Teda aspoň som si to myslela. Izbička nachystaná, vecičky nakúpené, opraté, vyžehlené, v skrini na kôpke naukladané pomaly podľa odtieňu farby. Zásoba plienok až do pol roka, 7 dudlov, mastičky na vyparený zadoček, teplomer, servítky na zadoček atď. atď.

Len pôrodnicu som akosi neriešila. Však nebudem prvá rodička, ktorá bude rodiť. Určite do nejako dám. Keďže spadám pod Nitru, rozhodla som teda, že nebudem vymýšľať a pôjdem do najbližšej nemocnice. Čas sa blížil, kufor som mala nachystaný pomaly od 7 mesiaca – preistotu 🙂 Posledný týždeň pred pôrodom som trávila u mojich rodičov, kedže manžel chodil do práce a vracal sa dosť neskoro. Cítila som sa istejšia, keď niekto pri mne bol.

A veru, dlho som čakať ani nemusela, týždeň pre termínom som začala cítiť kontrakcie. Najskôr akože pohoda, však bolesti menštruačné sú mi samozrejme dosť známe, ale keď sa to začalo stupňovať a mne začal tiecť po tele pot, rýchlo som sa ešte osprchovala a s maminou utekala do nemocnice.

V Nitre v nemocnici ma prijali, keďže na základe pásov, ktoré mi upevnili na brucho a ktoré snímali moje kontrakcie, usúdili, že je vhodné, aby som bola prijatá. Lekár síce podotkol, že zatiaľ ide o nepravidelné kontrakcie, pravdepodobne o takzvaných poslíčkov, ale vzhľadom na termín pôrodu, ktorý mám o týždeň, si ma už nechajú. Prijali ma na šestonedelie, pretože v tom čase bolo toľko rodičiek, že som nemala miesta. Takže som ležala na posteli, vedľa mňa mamička, ktorá práve porodila a nekonečne si sťažovala. Nebol z toho veľmi dobrý pocit. Sestrička prišla, pichla mi injekciu so slovami, ak sú to falošné kontrakcie tak prejdú, ale ak sú naozajstné tak sa rozbehnú ešte viac. No a môžem povedať, že prešli. Nič moc, chodiť po šestonedelí s bruchom, kde mamičky už odrodili, ubolené, ustaté, ledva chodili a ja s bruchom jak svet, som čakala ešte len na pôrod. Som si poriadne nadávala, že som neostala doma, ale kto mohol tušiť, že ma to prejde. Takto som chodila po chodbe presne 6 dní, keď presne o polnoci sa ozvalo moje dievčatko, že už je čas. Kontrakcie som mala každých 10 minút, tak som sa steperila z postele a šla informovať sestričku, že asi to tu je. Sestričku som si predstavte zobudila, cez zuby sa na mňa usmiala, prešla mi po líci so slovami, moja, keby to boli kontrakcie tak sa takto neprechádzaš. Tak som poslušne šla do postele. Lenže mňa to neprechádzalo, práve naopak, stupňovalo sa to. Po 2 hodinách som znova vstala, keďže sestrička sa ani len neunúvala ma prísť pozrieť, a šla opätovne za ňou. Znova som ju zobudila. S neveľkou radosťou ma o 2 hod. v noci poslala na 3tie poschodie samu, znova na tie pásy. Takže s kontrakciami, v noci po tme, som sa teperila na 3 poschodie, kde ma druhá sestrička privítala so slovami, preboha dievča a kde máš kufor? A to ideš sama? Tak spať a rovno s kufrom. Tak som šla. Zabalila som si kufor, tá „milá“sestrička na šestonedelí mi urobila klistír, podotýkam dva krát, lebo prvý krát, jej to akosi ušlo. Posedela som si na toalete posedela, potom vzala kufor a šla, znova v noci sama na tretie poschodie. Na pásoch pravidelné kontrakcie, len som sa akosi neotvárala, tak ma samozrejme odložili na tzv. vzdycháreň, kde som pomaly  a nekonečne čakala na lekára, ktorý ma mal prísť pozrieť. Prišiel, skonštatoval, že sa neotváram, treba prepichnúť plodovú vodu. Radšej nebudem ani písať, aký dlhý nástroj použil, len som počula veľké puk a bolesť. Zasa čakám, ale teraz už z oveľa väčšími bolesťami, pomaly 5 hodín a ja sa stále neotváram tak ako mám. Kontrola lekára zasa taká istá, čakáme na ten správny čas. Mamičky prichádzajú a odchádzajú, táto noc je tuším veľmi vyčerpávajúca pre personál. Už naozaj nevládzem, meliem z posledného, ledva dýcham, a sestrička ma posiela sprchovať. Volám manželovi, aby prišiel, niekto ma musí v tej sprche držať, lebo padnem. Konečne ma presunuli na pôrodnú sálu, kedže lekár podotkol, že dajme tam tú mamičku, je tu už dlho. Znova len ležím a ležím a dýcham a dýcham ale pomoc moc neprichádza. Sestrička prišla, urobila dáky chmat, ževraj ja pôrod rozbehne. Bolelo to statočne. Stále som málo otvorená. Napojená na hadičky, pichajú mi nejakú vyvolávačku. Konečne doktor, už nevládzem ani hovoriť, a oni odo mňa chcú aby som tlačila. Manžel pri mojej hlave, ale vôbec ho nevnímam. Doktor mi nadáva, že je to veľké dieťa, že to mal byť cisársky rez.Hreší ma, že som jedla vitamínové doplnky, preto je dieťa také veľké. No prístup lekára, hrozný. (Proste starý lekár, v rokoch môjho dedka, čo mal doma už sedieť v kresle.) To som ešte zabudla, že ja ako astmatička, som mala fakt problém, dýchať. (Mal to byť naozaj cisársky, no na papier si to sama napísať nemôžete ). Nič nehovorím, nevládzem, sem tam som úplne mimo. Sestrička mi skočila na brucho, moje dievčatko konečne vyšlo. Má fialovú hlavičku, je opuchnuté ale plače. To je dobre. Konečne mám potom. Myslím si v duchu. Mýlim sa. Bábätko berú preč, manžela posielajú von. Prichádza tretia doba pôrodná, vytlačiť placentu. Ale nejde to. Nevyšla celá. Doktor, podotýkam riadny chlap s riadnou veľkou rukou, strká do mňa ruku a škriabe sa vo mne. Umieram, nevládzem ani kričať, hrozne sa potím, zamdlievam. Ale bolesť cítim. Dnes konštatujem, že najhorší pocit z celého pôrodu, hrozná bolesť, príšerné, katastrofálne, hrozné. Šitie necítim. A to na šestonedelí mamičky tvrdili, že to šitie je najhoršie. Moja skúsenosť je však iná. Čistenie zaživa, bez akýchkoľvek analgetík – že príšerná bolesť. Manžela počujem ako búcha na dvere a kričí, čo to tam so mnou robia. Môžem poznamenať, že ani neviem ako moje dieťa vyzerá, nepamätám si. Ešte ostávam 2 hodinky na sále, sestrička behá okolo mňa, asi či žijem. Meria mi teplotu, ževraj horúčka. Po čase sa odvážajú na moju izbu, dávajú mi nejaké antibiotiká. Po 5 hod. vidím prvý krát moje dievčatko, ktoré už konečne vnímam. Len ležím, nehýbem sa, prosím sestričku, či mi pomôže sadnúť. Snažíme sa kojiť, kontrolujem svoje dievčatko, celú hlavičku má modrú a na čele otlačený doktorov palec. Mimochodom, ten tam mala do troch rokov, kým úplne nevybledol. Konečne nás  púšťajú  domov.

Po troch mesiacoch stále krvácam, že šeštonedielka sa trochu pretiahla. Diagnóza, zle vyčistená. Musím ísť na kyret. Teší ma jediné, že to je pod narkózou. Samozrejme znovu v Nitre, som prijatá ráno, každému hovorím, že idem na popôrodný kyret, doma mám bábätko a kojím. Nikto ma nepočúva. Odsúvajú ma do izby ešte s jednou mamičkou, ktorá ide na potrat – tiež kyret. Vedeli ste že kyret popôrodný a kyret potratový v Nitre nejako neodlišujú? Ja nie, aspoň doteraz. Chcela som tým vlastne len povedať, že ma tam nechali od 07 hod rána o hlade a smäde presne do 16 hod. Až keď som sa prišla sťažovať, že toto som ešte nevidela, aby mamičku, ktorá kojí a má doma trojmesačné dieťa nechali hladovať. Ale to som už použila aj slová, že ich udám, ak prídem o mlieko len kôli ich nezodpovednosti. Predstavte si, na sálu ma brali do 5 min. a to zo slovami, my sme nevedeli, že to je popôrodný kyret. Hlavneže som to omielala pomaly aj upratovačke. Aspoň ten kyret zvládli, som si povedala, keď sa už prebrala z narkózy. Ale odchádzala som z myšlienkou, že ďalší pôrod, určite nenechám na nitriansku nemocnicu.

Dnes, po troch rokoch, mám aj 3 mesačného syna, ktorého som už ale odrodila v topoľčianskej nemocnici. To som. veru už nič nenechala na náhodu. . Zhruba v polovičke tehotenstva, som navštívila nemocnicu v Topoľčanoch, kde ma navigovala veľmi milá sestrička, ktorá ani nebola z oddelenia, ale videla, že dačo hľadám. Sama sa ponúkla, že mi ukáže cestu a zavolá sestričku z oddelenia. Veľmi milá osoba. Na oddelení mi zavolali priamo primára, ktorý mi celú pôrodnicu ukázal a podal mi všetky potrebné informácie, ktoré som od neho očakávala. Kázal mi prísť mesiac pred pôrodom do jeho ordinácie. Spomínala som nepríjemnú skúsenosť v Nitre. Ihneď mi kázal ísť svojej alergologičke, aby mi napísala doporučenie na cisársky rez. A keď to na mňa hocikedy príde, mám prísť už aj s kufrom. Týždeň pred pôrodom, tak znel dátum cisárskeho rezu. Nastúpená s kufrom som čakala. Objednala som si VIP izbu. O 9 hod. ráno ma brali priamo na sálu. Prišla ku mne anesteziologička, ktorá ma informovala o možnostiach anestézy. Doporučila mi spinálku – to je umŕtvenie polovice tela, takže budem celý čas pri vedomí. Preferujú skôr spinálky, ako celkovú anestézu. Ja som sa rozhodla tiež pre spinálku, chcem byť pri vedomí, keď vytiahnu môjho synčeka. Celý čas okolo mňa pobehovali milé sestričky, vycievkovali ma a s úsmevom na tvári mi sľubovali úžasný zážitok. Manžel čakal už vonku, keďže pri spinálke nemôže byť pri mne, kôli hygiene.

porodnica nitra

Na sále mi  zhruba v strede chrbtice pichli injekciu, pri ktorej som po sekunde začala pociťovať teplo to nôh, ktoré stúpalo a zrazu bum a necítila som sa. A ja že prečo nado mnou stojí p. sestroško a drží mi ruky pod pazuchami. Položil ma na stôl a zatiahol sa záves nado mnou. Anesteziologička stále okolo mňa pobehovala a hovorila mi, čo sa robí. Primár mi oznámil, že začína rez a že za chvíľu pocítim tlak na hrudi, zatlačí, aby vytiahol bábo. Počula som len veľké blum… a malý Miško už bol vonku s veľkým plačom. Všetci sa usmievali, poprosila som, či môžem Miška pobozkať a oni mi ho naozaj hneď podali, takého ufúľaného, krásneho, malého. Úžasný pocit, nádherný. Stále ma informovali, čo robia a čo sa deje. Babätko berieme na odváženie, meranie atď. potom ho znovu uvidíte. Od injekcie po pôrod to bolo asi 5 min. a potom zašívanie trvalo cca 20 min. Nič som necítila. Odviezli ma na nejaké oddelenie po operáciách, kde boli všetky mamičky po cisárskom. Sestrička hneď pribehla a začala mi vysvetľovať, že teraz budem ešte dlho ztŕpnutá, ale postupne to bude ustupovať a začne nastupovať bolesť. A  vtedy nech kričím, že chcem liek od bolesti. Postupne som naozaj začala cítiť, no bolesť nebola zatiaľ žiadna katastrofa, no sestrička stále okolo mňa behala a stále hovorila, aby som sa nehrala na hrdinku, že mi určite dá dačo od bolesti. No a časom naozaj nastupovali bolesti, kde som už neodmietala ani analgetiká 🙂 Všetko sa však dalo vydržať, keď mi potom priniesli môjho Miška, zabudla som aj že nemôžem ešte poriadne vstávať. Postupne mi pomohli na WC a aj v sprche stála pri mne sestrička, ktorá ma držala. Môžem len podotknúť, že úplne iný prístup ako pred pár rokmi v nitrianskej nemocnici. Je síce pravda, že topoľčianska nemocnica, nemá farebné izby a nový nábytok, ale prístup majú rozhodne kvalitnejší, lepší ako nitrianska pôrodnica.

Zdieľaj článok:

 Zanechať komentár

Môžete používať tieto HTML tagy a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(povinné)

(povinné)

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.