mar 302016
 

Už od strednej školy som sa pohrávala s myšlienkou, dať si niečo na telo vytetovať. Niečo, čo dáva zmysel. Niečo, čo ma vystihuje…  proste niečo. No moje niečo sa vo mne rodilo pár rokov.

Tetovanie

Keď som skončila strednú školu, moja cesta viedla za hranice. Nebol to síce nikdy môj sen ako sen iných dievčat, proste akosi to tak prišlo samo. Môj priateľ, vtedy každoročne chodil do Veľkej Británie cez letné prázdniny  na cibuľovú farmu. Tak som sa v ten rok rozhodla ísť s ním. Zo školských lavíc rovno za pás, medzi samých cudzincov (môžem povedať, že ani jeden z nich nebol Angličan), ktorí po vás kričia, pretože ste si dovolili natiahnuť si chrbát. No môžem povedať, že čistá katastrofa. Pracovali sme od pondelka do soboty od 7hod. niekedy aj do 22 hod. Bolo to nielen vyčerpávajúce, ale hlavne ubíjajúce. Jediné pozitívum, ktoré sme na to všetci videli, bola výplata každý týždeň. Jedine tá ma držala pri živote, hneď neodísť naspäť na Slovensko. Takto sme si odpracovali celé letné prázdniny, dokonca aj september. Sezóna končila a my sme premýšľali, čo ďalej. Hľadať novú prácu, alebo sa vrátiť na Slovensko? Vyhliadky na Slovensku však neboli ružové už keď sme odchádzali, pochybovali sme, že za tie tri mesiace sa niečo zmenilo. Rozhodli sme sa teda,  ešte chvíľu zostať v zahraničí. Na normálnu prácu sme však potrebovali biznis víza. Kým sme sa legálnou cestou dopracovali k pracovným vízam, poplatili sme všetky poplatky spojené s vybavovaním, stravovaním a ubytovaním, boli sme na finančne na nule. Ani neviem ako, a zrazu sme sa rozprávali so Slovákmi žijúcimi v Anglicku, ktorí nám dohodili prácu. Dodnes neviem, kto z nebies nám ich poslal do cesty, pretože to bol naozaj posledný týždeň, ktorý sme dokázali finančne utiahnuť.

Stála som pri Indovi, ktorý mi vysvetľoval ako mám umývať autá v jednej garáži. Vyfasovala som montérky, vedro, rukavice, vapku a veľa prostriedkov na umývanie áut. V garáži stálo cca 50 áut, ktoré som mala každodenne umyť. Zhrozila som sa pri pomyslení, ako vôbec umyjem 5 áut za deň, lenže v skutočnosti tam vážne stálo 50 kúskov. Boli odkúpené od bývalých majiteľov a určené na ďalší predaj. Nemohol byť na nich žiadny prach, žiadna šmuha, proste sa mali lesknúť a predávať sa. Prvý týždeň som umyla tie autá fakt len raz. A to som sa naozaj moc snažila. Postupom času, som si vytvorila systém práce, kde som naozaj tých 50 áut umyla za dva dni. Domov som chodila unavená ako kôň.

Môj vzťah, ktorý som mala, začal pomaly končiť. Každý sme riešili svoju prácu, domov sme chodili  fakt len spať. Odcudzili sme sa natoľko, že sme sa rozhodli to definitívne ukončiť. Každý z nás šiel svojou cestou. Môj ex si našiel iné bývanie a ja som zotrvala v tom starom. Lenže náklady za život mi stúpali. Jediné riešenie bolo, zohnať niekoho do podnájmu. V byte boli dve samostatné miestnosti, takže každý by sme mali svoju izbu. Otázka bola, ako sa dostať k niekomu solídnemu. Preferovala som samozrejme ženu. V práci, v ktorej som pracovala mi jedna upratovačka dohodila celkom milú Poľku. Respektíve, na prvý pohľad vyzerala milo. No po dvoch týždňoch spoločného bývania som prišla o svoje ťažko zarobené peniaze a milú Poľku som už viac nestretla.

Tak som znovu začala od nuly. Ale rozhodne som vedela, že už nikoho do podnájmu nevezmem. Ako tak som sa prebíjala životom v Anglicku dva roky, niečo som zarobila a vrátila sa späť na Slovensko. Rozhodne to však nepovažujem sa úžasný úspech byť  v zahraničí. Pre ženu, ktorá je sama určite nie.

Na Slovensku som našla časom  zamestnanie, ktoré ma napĺňa, nesmrdím od cibule a nie som každý večer unavená na smrť. Pracujem ako administratívna pracovníčka v jednej nemenovanej SBSke. Mám úžasného manžela a tri krásne deti. A to moje tetovanie? ……. Per aspera ad astra

 

Zuzana K.

Zdieľaj článok: